Tak som si, ako to už občas robím, zbehol do mesta povybavovať čo treba. Na moje neprekvapenie, mi v banke povedali, aby som prišiel o dve hodiny. Ostatných vybavovačiek na tak dlho nebolo, domov sa mi však tiež nechcelo. Tak som si povedal, že využijem čas a skočím sa niekam najesť.

Našiel som si jednu reštauráciu, typickú nemeckú a vošiel som dnu. Hneď po príchode som obdržal od obsluhy (pravdepodobne majiteľa) pohľad typu „čo tu chceš“, ale keď som mu povedal že chcem jesť, tak ma nechal nech sa usadím.

Priniesol jedálny lístok a opýtal sa, čo si dám na pitie. Ako obvykle som si objednal vodu z vodovodu. Pijem ju doma, pijem ju v práci, prečo by som ju nemohol piť aj v reštaurácii? Jeden talian si za ňu síce zapýtal euro, ale inak nikto nemá problém môjmu želaniu vyhovieť.

Tento pán mi ale namiesto toho priniesol minerálku, tak som mu povedal, že to nechcem, že chcem vodu z vodovodu, keď sa tváril nechápavo, tak že bez bubliniek. Hoci vtedy som už vedel, že vodu z vodovodu mi neprinesie, a tak sa aj stalo. Nuž čo, povedal som si, že keď sa dobre najem, tak akceptujem aj to, že musím zaplatiť tri eurá za vodu, ktorú som si neželal.

Ako som si objednal jedlo, (nejakú hovädzinu v slušnej cene, jedálny lístok v nemčine je pre mňa dosť veľká neznáma), pán čašník mi na stôl hodil dvoje novín. Milé od neho, hoci mi ich tam mohol aj slušne položiť. Ale tak je pravda, že väčšinou noviny nedostanete, takže ho za spôsob akým mi ich podal viniť nebudem.

Čakanie na jedlo bolo dlhé. Stihol som prečítať celý Bild Zeitung, tie druhé noviny som prečítal už predtým doma. Ešte bol k tomu aj dostatočne dlhý čas na to, aby som sa mohol nudiť.

Nakoniec prišlo jedlo. Ochutnal som ho. Omáčka mi vôbec nechutila. Jej kvalitu nebudem hodnotiť, lebo sa do toho nevyznám, ale každopádne mäso bolo tvrdé. Aspoňže ten brusnicový kompót stál za to.

Teraz už viem, že aj v Nemecku môže byť človek po návšteve reštaurácie rovnako nespokojný, ako so službami miestnych telekomunikačných operátorov. Ale to už je iný príbeh.