Keď prišla tá hodina, zazvonil zvonček a chcel som ísť otvoriť. Ibaže dvere boli zamknuté, aby cez ne neprefukovalo a kľúč so sebou po dome obvykle nenosím. Nuž som mu musel otvoriť cez garáž. Priviedla ho babka jeho kamaráta zo škôlky, ktoré však o mne nevedela. Tak som ju musel presvedčiť o tom, že ho tu so mnou môže nechať, že som sa tak dohodol s jeho otcom.

Popravde, vôbec sa jej nečudujem, veď nechať štvorročné dieťa u nejakého chalana, podľa prízvuku evidentne cudzinca, o ktorého existencii nič nevie a ktorý z nejakého neznámeho dôvodu otvára cez garáž a ani mu nie je vidieť do tváre... Ešteže ma drobec poznal a vôbec mu neprišla táto situácia divná.

„No kamarát, tak čo budeme robiť?“ opýtal som sa ho, na čo mi on iba upokojujúco odpovedal, „to je jedno.“ Nakoniec mal pravdu, možnosti čo robiť boli dosť veľké. Ako všetky dnešné deti bohatého sveta má kopu takých hračiek, na ktoré som sa ja v detstve pozeral cez okno výkladu. Napríklad ako realistický model kombajnu, žeriav s diaľkovým ovládaním, ktorý je väčší ako on sám, či železnica, ktorá by sa dala rozložiť po celej detskej izbe a podobne.

Tak sme sa chvíľu obzerali čo budeme robiť a objavili sme kartónovú krabicu, ktorá si len tak ležala na trampolíne. Tak sme ju zobrali a hádzali sme si ju až pokým neprišli rodičia. A bavilo nás to nemenej ako akákoľvek presofistikovaná hračka.

A tak som si uvedomil, že hoci som ani zďaleka nemal toľko pekných hračiek, moje detstvo to nepoznačilo. Kartónových krabíc bolo dosť aj vtedy.